Zmluva samostatného Slovenska s Nemeckou ríšou (1)

Zmluva samostatného Slovenska s Nemeckou ríšou (1)

Dňa 14. marca 1939 bol vytvorený Slovenský štát a takéto bolo aj oficiálne pomenovanie štátu. Po prijatí ústavy 21. júla 1939 sa názov štátu zmenil na Slovenská republika a tento názov pretrval až do zániku štátu.

Oproti iným krajinám bola hospodárska situácia na Slovensku priaznivá. Ba dokonca Slovensko malo v zahraničí v tejto otázke dobrú reputáciu: Nemci o Slovensku hovorili ako o „Schlaraffenlande“ – krajine blahobytu a hojnosti. Hospodárstvo bolo silne viazané na Nemecko a v zmysle medzinárodných zmlúv Slovensko muselo viesť svoje hospodárstvu v úzkej koordinácii s Nemeckou ríšou. Aj vďaka tomuto však mala výroba na Slovensku garantované odbytištia a rozvíjala sa.

Nemecká ríša bola medzi prvými štátmi, ktorý uznal de facto et de iure Slovenský štát. Zároveň sa stavala do pozície „ochrancu zvrchovanosti Slovenska“.

Už 18. marca 1939 bol predseda slovenskej vlády Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Keď to Tiso počul, vstal od stola, zamietol Hitlerove požiadavky („Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“) a poberal sa na odchod. Bolo to už druhýkrát v priebehu jedného týždňa, kedy sa Tiso významne vzoprel Hitlerovi. Avšak predtým, ako Tiso stihol opustiť miestnosť, Hitler tiež vstal od stola a povedal, že sú to len požiadavky jeho generálov, o ktorých možno diskutovať. Následne vyhlásil: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“ Len po tom, ako si Tiso na mieste písomne zaznačil tieto slová, bol ochotný pokračovať v rokovaní.

Výsledkom  bolo podpísanie „Smluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“  Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (ktoré bolo v prvotnej ponuke omnoho širšie) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. V III. a IV. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude koordinovať svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“. Zmluva mala platiť 5 rokov.

Jozef Tiso podpísal dohodu už 19. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop až 23. marca v Berlíne. V ten istý deň v Berlíne bol podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však tiež Nemcom otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše…