Židovská otázka v prvej SR a jej dôsledky

Židovská otázka v prvej SR a jej dôsledky

Otázka Židov mala niekoľko etáp. Na Slovensku, kde asimilačné hnutie medzi Židmi bolo menšie ako napríklad v Maďarsku a Česku, boli Židia všeobecne chápaní ako cudzorodý element. Podpísali sa pod tie staršie historické skúsenosti a predsudky, dobové predstavy a nedostatok vzájomnej ústretovosti a poznania.

V roku 1940 žilo na Slovensku 88 951 Židov. Prvé vládne nariadenie, ktoré upravilo postavenie Židov a obmedzovalo ich občianske práva, vyšlo 18.4.1939. Vymedzilo pojem „Žid“ podľa náboženského, nie rasového princípu a obmedzilo ich účasť v niektorých slobodných povolaniach. Do septembra 1940 vyšlo celkom 47 vládnych nariadení obmedzujúcich postavenie Židov, väčšina z nich však pripúšťala výnimky. Postupne sa siahalo na ich majetky. Tieto zákony síce necitlivo zasiahli hospodárske zázemie Židov, úplne ich však nevyradili z hospodárskeho života krajiny.

Od marca 1939 do konca roku 1941 opustilo Slovensko 6 194 slovenských Židov. Zásadný medzník v ich postavení priniesli salzburské rokovania 28.7.1940. Na návrh Adolfa Eichmanna prišiel do Bratislavy Dieter Wisliczeny ako poradca pre židovské otázky pri slovenskej vláde s cieľom zbaviť Židov majetku a vysťahovať ich. Nový predseda vlády Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky. Dňa 3.9.1940 snem splnomocnil vládu urobiť opatrenia na arizáciu, prechod židovského majetku do rúk Nežidov, ktorá by Židov úplne zbavila majetku, podľa ktorého 54 667 osôb vlastnilo majetok za 4 322 239 000 korún, z toho dlžoba na tomto majetku predstavovala 1 134 582 000 korún.

Budovanie  režimu pokračovalo degeneráciou skutočných funkcií Snemu Slovenskej republiky. Moc sa viditeľne koncentrovala v rukách vlády. Parlamentné zákony boli nahradené vládnymi nariadeniami. Vláda začala s tzv. riešením židovskej otázky, teda so systematickou hospodárskou, politickou a občianskou diskrimináciou židovských obyvateľov. Na základe týchto opatrení židia nesmeli byť štátnymi zamestnancami či dokonca vykonávať niektoré povolania. Takisto začal proces arizácie, čo je prevod židovských podnikov do rúk kresťanov. No prezident Tiso však mohol niektorým židovským obyvateľom udeliť milosť a tým ich ponechať na pôvodných pracoviskách, napr. keď boli nepostrádateľnými pre niektorú z oblastí verejného života.