V Novom roku 1919 (1)

V Novom roku 1919 (1)

Silvester 1918 sa prelial do Nového roka 1919. Bitka o Bratislavu sa skončila. Veliteľ česko-slovenského vojska na Slovensku, taliansky generál Luigi Piccione dorazil na lamačské námestie v koči osvetlenom lampášmi. Keď vystupoval z koča, trocha sa pošmykol a takmer spadol, ale udržal rovnováhu aj vlastnú dôstojnosť. Zaškeril sa pod fúzy a rozhliadol sa okolo seba. Videl skupinky legionárov posedávajúcich a postávajúcich v hlúčkoch so zapálenými cigaretami, ktorými sa snažili aspoň trochu zaháňať štipľavú zimu.

Generálov tlmočník, bielovlasý podplukovník stál pri vrchnom veliteľovi a čakal na povely. Ako tretí vystúpil z koča ďalší taliansky dôstojník, plukovník Barreca, ktorý bol určený za vojenského veliteľa Bratislavy. Obidvaja Taliani chvíľu niečo hovorili tlmočníkovi. Ten potom pokynul majorovi veliacemu vyčkávajúcej jazde, aby zosadol z koňa a prišiel k najvyšším veliteľom.

„Pán major, dajte nastúpiť legionárov, ktorí tu bojovali a priveďte sem ich veliteľa!“ rozkázal tlmočiaci podplukovník a čakal, kým major splní rozkaz. Poručík Martin Chalupský na výzvu pripochodoval k majorovi jazdy, zasalutoval smerom k talianskym veliteľom a ostal stáť v pozore.

„Poručík, podajte hlásenie!“ povedal major a čakal na Chalupského slová.

„Hlásim, že Lamač sme obsadili bez strát na životoch našich vojakov. Zabili sme jedného nepriateľského vojaka a jeden ich dôstojník je ťažko zranený. Zranení boli piati legionári, štyria civilisti a desať honvédov spomedzi tých, ktorých sme zajali. Zajatcov je tridsaťšesť. Ostatní honvédi ušli. Pätnásť mojich vojakov hliadkuje pri ceste z Lamača na Patrónku a je tam s nimi aj celá rota, ktorá k nám prišla z Dúbravky, ale keďže sme už ich pomoc nepotrebovali, pohli sa ďalej dopredu a čakajú za dedinou. To je všetko, pán major.“

„Výborne, poručík! Dobrá práca. Ďakujem.“ Major si stiahol rukavicu a podal Chalupskému ruku. Tlmočiaci podplukovník urobil to isté a potom odišiel preložiť hlásenie Talianom. Tí ho počuli už v Chalupského češtine, ale nerozumeli mu. Keď si ho vypočuli vo svojom jazyku, prišli k poručíkovi, potriasli mu pravicou a vyhlásili: „Bravo, tenente!“

Vojsko sa postupne dostalo k Rothovej továrni na muníciu na Patrónke. Oproti mu prichádzal sprievod dôstojníkov mestskej domobrany, ktorému velil plukovník Farkaš. Ten sa z poverenia župana Jankóa prišiel presvedčiť, či do mesta prichádza skutočne regulárne vojsko. So zástupcom maďarskej posádky honvédov rokovali velitelia legionárov o  ústupe maďarského vojska z územia mesta. Maďarská jazda ešte vyprovokovala potýčku v okolí Dynamitky, ale inde sa už nebojovalo. Honvédi náhlivo opúšťali kasárne tak, aby sa nemuseli stretnúť s prichádzajúcimi legionármi. Tí obsadili ešte do novoročného rána hlavnú železničnú stanicu a cez deň postupne zaberali všetky dôležité vojenské a štátne budovy. V Púčkovom dome na Búdkovej ceste sa velitelia legionárov stretli s predstaviteľmi mesta, aby prerokovali spôsob mierovej okupácie.

Od 18. decembra, kedy dve divízie legionárov sformované predtým na území iných štátov, spolu asi dvadsať tisíc mužov vkročilo na územie Slovenska, ubehli necelé dva týždne. Vojenské obsadenie Bratislavy sa podarilo. Na Nový rok 1919 patrila Bratislava do Česko-Slovenskej republiky, jej oslobodenie spod honvédskej nadvlády však zatiaľ nebolo celkom ukončené. Na legionárov čakalo ešte veľa práce…