Rok 1919 – hranica medzi Slovenskom a Maďarskom (1)

Rok 1919 – hranica medzi Slovenskom a Maďarskom (1)

V porovnaní s českými krajinami sa vyčlenenie Slovenska z mocenských sfér Uhorska a jeho územné začlenenie do Česko-slovenskej republiky (ČSR) neuskutočnilo pokojnou cestou. O Slovensko, ktoré sa stalo geopoliticky významným činiteľom v Podunajsku, sa rozpútal mocenský zápas. Jeho územie sa stalo bojiskom i predmetom diplomatických rokovaní, lebo nové maďarské vlády sa ho nehodlali dobrovoľne vzdať a trvali na integrite Uhorska.

 

Od októbra 1918 vynakladala maďarská politika všemožné úsilie, aby zabránila odtrhnutiu Slovenska a zachránila integritu uhorského štátu. Nové teritoriálne rozdelenie v Dunajskej kotline považovala len za provizórium, ktoré sa môže zmeniť v jej prospech. Povzbudzovala ju v tom aj pomerne nízka politická uvedomelosť a slabá národná hrdosť väčšiny Slovákov, čo bolo v čase konštituovania samostatného čs. štátu faktom. V Slovensku videla maďarská politika len Čechmi okupované územie, ktorého miesto je v spoločnom štáte s Maďarmi. Preto sa snažila čo najdlhšie udržať kontinuitu moci na čo najväčšej časti odtrhnutého územia Slovenska. Raz rokovala s víťaznými veľmocami, inokedy so slovenskou politickou reprezentáciou, ktorej ponúkla aj autonómiu v rámci maďarského štátu. Takisto rátala s eventualitou plebiscitu, ktorý by prebehol pod kontrolou Budapešti. Keď tieto kombinácie padli, stavila i na kartu maďarského boľševizmu a pokúsila sa vojensky ovládnuť Slovensko. Proti tomu sa postavilo nielen čs. vojsko, ale aj štáty víťaznej Dohody zaslaním ultimátnych nót Maďarsku.

Dňa 12. júna 1919 Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie rozhodla o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom, za ktorú sa do 5. júla 1919 museli stiahnuť aj jednotky maďarskej Červenej armády z okupovaného územia Slovenska. Avšak v 2. polovici roka 1919 sa v záujme konečného vyriešenia slovensko-maďarského problému na konferencii v Paríži takmer nič viditeľné neudialo. Diplomacia však neodpočívala. Začiatkom decembra 1919 bol text návrhu mierovej zmluvy s Maďarskom vyhotovený. Čs. strana bola s jej znením celkom spokojná, no nebola však spokojná s odďaľovaním jej uzavretia.
Na domácej pôde venovali slovenskí a českí politici pochopiteľnú pozornosť vývoju na maďarskej politickej scéne. Pokúšali sa odhadnúť možné nebezpečenstvo z jej strany pre mierový a demokratický vývoj v strednej Európe. Preto sa pripravovali na obranu proti očakávanej argumentácii a predpokladaným protinávrhom maďarskej strany na konferencii v Paríži. Prípravami na rozhodujúce stretnutie sa zaoberal aj prezident T. G. Masaryk. V prísne dôvernej korešpondencii zaslanej V. Šrobárovi do Paríža zdôraznil: ,,Národné zhromaždenie už prijalo rozhodnutie najvyššej parížskej rady o hraniciach. To musí byť voči Maďarom náležite zdôraznené.” Hranice už ,,boli definitívne stanovené, a práve preto sme ich Národným zhromaždením už definitívne prijali”. Masaryk tu Šrobára upozornil na fakt, Národné zhromaždenie 7. novembra 1919 schválilo spomínané rozhodnutie Najvyššej rady z júna 1919 o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom.