Prvé slobodné voľby v ČSR (1)

Prvé slobodné voľby v ČSR (1)

Voľby do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSR konali celkom štyrikrát. Prvé z nich sa uskutočnili v nedeľu 18. apríla 1920. Obyvatelia dnešného Slovenska po prvýkrát mali možnosť voliť a byť volení slobodne, bez ohľadu na pohlavie a sociálne zázemie. 

Voľby do Poslaneckej snemovne a Senátu Národného zhromaždenia boli vyhlásené 7. marca 1920. Podrobnosti volebného poriadku upravoval zákon o volebnom poriadku do poslaneckej snemovne, ktorý bol prijatý pod č.123 Zb.z. a pozostával z 3. článkov, 7. hlav a 64§.  Aktívne volebné právo okrem vekového obmedzenia bolo obmedzené aj tým, že občania museli mať minimálne trojmesačný trvalý pobyt v niektorej z obci Československej republiky, „počítajíc zpět ode dne vyložení voličských seznamů, a kteří nejsou tímto zákonem výslovně vyloučeni z práva voliti”. Táto podmienka znamenala, že cenzus pobytu sa tak predlžoval na 9 mesiacov. Každý občan mal právo voliť len v jednej obci a toto právo mohol vykonať len osobne. Vínimky z týchto pravidiel platili pre príslušníkov ozbrojených zložiek štátu, ktorí mali právo voliť v obci, „ve které jsou službou přikázáni v den vyložení voličských seznamů”.  Z práva voliť boli vylúčení všetci občania, ktorí neboli zapísaní v stálych zoznamoch voličských, ktorých zostavovanie upravoval zákon o stálych zoznamoch voličských z roku 1919 č. 663 Zb. z. zo dňa 19.12.1919. Tento zákon, keďže dával právo voliť všetkým štátnym občanom bez rozdielu pohlavia a sociálneho pôvodu, čo bolo v porovnaní s pomermi panujúcimi v tejto oblasti v období Rakúsko-Uhorskej monarchie výraznou zmenou, vyvolal veľký ohlas v celom Československu. Rovnako tomu bolo aj vo vtedajšej Šarišskej župe. Regionálna tlač, konkrétne Šarišské hlasy naň reagovali 6.1.1920, kedy vyšlo na 4 stranách ich zvláštne číslo venujúce sa tomuto zákonu. V úvodníku autor vyslovil presvedčenie, že „šarišský Slovák bude voliť len slovenských zástupcov, ktorí budú zastávať jeho záujmy spoločne so záujmami celej Československej republiky!” Osobitne apeloval na ženy “… ženo slovenská … nezabudni, že nie pekné slová, ale činy hovoria o tom, či je voľakto hodný tvojej dôvery! … Voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky!” Rovnaký apel smeroval aj k vojakom „Vojaci českí a slovenskí! Celý národ hľadí k Vám s dôverou a očakávaním … Ukážte, že československý vojak je opravdovým vlastencom, ktorý všade a vždy má na srdci len blaho drahej, milovanej vlasti!”