Prvá ČSR – unitárny a centralistický štát (1)

Prvá ČSR – unitárny a centralistický štát (1)

Keď bola vo februári roku 1920 prijatá ústava Československej republiky, bol to pre predstaviteľov slovenského národa na jednej strane síce dôvod na radosť (ústava zakotvila dôsledné rozdelenie moci zákonodárnej, výkonnej a súdnej a všeobecné, priame, tajné a rovné voľby do dvojkomorového parlamentu, ktoré boli vždy hlavnou témou slovenských politikov v Uhorsku), zároveň však nastalo sklamanie z postavenia Slovenska v rámci štátu. ČSR bola totiž od začiatku unitárnym, centralistickým štátom. Predstavy Slovákov, formulované Clevelandskou (1915) a Pittsburskou (1918) dohodou, o autonómnom postavení Slovenska v rámci československého štátu sa nenaplnili.

Naopak – jednou z ideologických opôr nového štátu bol čechoslovakizmus, myšlienka, že Česi a Slováci sú jeden národ, resp. dve vetvy jedného československého národa. Táto ideológia bola veľmi ľahko vysvetliteľná z pohľadu českých predstaviteľov: veď Čechy boli z troch strán obklopené Nemeckom (resp. Rakúskom) a každý tretí ich obyvateľ bol Nemec. I podľa počtu obyvateľov bolo v prvej ČSR najviac Čechov, potom Nemcov a až potom Slovákov. Uvedomujúc si nemeckú hrozbu, presadzovali českí politici ideu československého národa, ktorý by početne prevýšil Nemcov. Obavy z nemeckej hrozby sa prejavili i v prílišnej centralizácii: vyvstávala otázka čo by sa stalo, ak by v prípade nemeckej agresie autonómna vláda na Slovensku zareagovala oneskorene, odbojne, nepriateľsky. To všetko boli argumenty českej strany.

Slováci, ktorí sa len nedávno vymanili z tvrdého národnostného útlaku, však trvali na dodržiavaní dohôd a na zaručení takého postavenia Slovenska v rámci nového štátu, ktoré by im zaručovalo rozvoj ich národnej samobytnosti a identity. Každá strana mala svoju pravdu, a tak vznikol základ pre konflikt, ktorý trval v rôznych obmenách v podstate až do zániku Československa v roku 1992.

Prvá ČSR sa v istom zmysle stala dedičom problémov, s ktorými sa borilo už dualistické Rakúsko-Uhorsko, a ktoré boli jednou z príčin jeho rozpadu. Čechy boli súčasťou vyspelejšej, rakúskej časti monarchie. Na ich území platil iný právny poriadok, mali iný systém štátnej správy a územnej organizácie a (hlavne po roku 1867) v nich panovali podstatne demokratickejšie pomery. Práve tie viedli k rozvoju českého národného hnutia a ku vzniku rôznych ideových prúdov v českej politike. Česi mali svoje vlastné národné školstvo, univerzitu, svoju vlastnú inteligenciu (učiteľov, úradníkov, právnikov, lekárov) a rozvinutú kultúru.

Toto všetko sa Slovensku chýbalo; po desaťročia v uhorskom sneme zasadalo len zopár slovenských poslancov (ich počet nepresiahol číslo 10), v štátnej správe mohol pracovať len ten občan, ktorý sa hlásil za Maďara, neexistovala slovenská vysoká škola a v dôsledku maďarizácie prudko poklesol i počet základných škôl, kde sa vyučovalo po slovensky z 1115 v r. 1890 na 241 v r. 1906; meštianske, stredné a odborné školy so slovenským vyučovacím jazykom Slováci vôbec nemali.

Československo zdedilo i nerovnomerný hospodársky rozvoj rakúskej a uhorskej časti monarchie; v Uhorsku prebiehala industrializácia oneskorene a v roku 1918 malo ešte stále charakter prevažne agrárnej krajiny.