Pozemková reforma v prvej ČSR (1)

Pozemková reforma v prvej ČSR (1)

Hneď po vyhlásení Česko-slovenskej republiky silnelo volanie  občanov po zlepšení ich životnej úrovne. Jedna z hlavných požiadaviek sa týkala úpravy vlastníctva nehnuteľného majetku. Vlastníctvo poľnohospodárskej pôdy vo veľkej výmere bolo dovtedy sústredené v rukách len malej skupiny osôb. Veľkostatok ako hospodársky symbol veľkých majiteľov pôdy bol nástrojom sociálneho útlaku. Česi a Slováci rovnako negatívne vnímali aj lojalitu veľkostatkárov k Rakúsko-Uhorsku.

V období pred vznikom Česko-slovenska sa požiadavkou prerozdelenia pôdy zaoberal Národný výbor. Na jeho zasadnutiach sa otvorene hovorilo o odstránení šľachtických titulov a prerozdelení pozemkového vlastníctva šľachty. Súkromné pozemkové vlastníctvo, ako jediné z osobného vlastníctva, malo podliehať úpravám zo strany novovzniknutého štátu.  Zmeny v oblasti súkromného vlastníctva sa mali udiať na základe legislatívnych noriem, ktoré sa zvyknú spoločne označovať ako pozemková reforma.

V pozemkovej reforme české a slovenské obyvateľstvo videlo možnosť zlepšenia svojho ekonomického postavenia a pozdvihnutia ich životnej úrovne.

Prvé obmedzenia v nakladaní s  pozemkovým vlastníctvom  boli naznačené v zákone  o obstavení veľkostatkov (zákon č. 32/1918  Zb. z. a n.) a v zákone o mimoriadnych opatreniach na Slovensku (zákon č. 64/1918 Zb. z. a n.). Podľa týchto noriem akákoľvek zmena vlastníctva pôdy prostredníctvom predaja, prenájmu, či zaťaženia podliehala schváleniu štátom určeného orgánu. Týmto krokom politická reprezentácia novovzniknutého štátu dala jasne najavo, že voľnej manipulácii s pozemkami je koniec a zaviedla  proces schvaľovania štátom.

Spomínané zákony však bližšie nešpecifikovali v akom smere má štát usmerňovať jednotlivé procesy. Neboli dané ani kritéria či obmedzenia týkajúce sa  maximálneho množstvo pôdy, ktoré je dovolené vlastniť, či daná výmera  pôdy, ktorú možno voľne predávať. Zákony neurčili ani lehoty dokedy má štát, resp. ním určený orgán, vyjadriť svoj súhlas so zmenou či obmedzením vlastníckeho práva. Možno tvrdiť, že po prijatí týchto zákonov sa vlastníctvo pôdy v Československu stalo vecou verejnou.

Prvým „veľkým“ zákonom, ktorý sa zaoberal  úpravou pozemkového vlastníctva bol zákon č. 215/1919 Zb. z. a n. o zabraní veľkého pozemkového vlastníctva z 16. apríla 1919, tzv. „záborový zákon“. Táto právna norma nebola rozsiahla, bola však o to konkrétnejšou a stala sa základom celej pozemkovej reformy. Jej ustanovenia spôsobili veľké zmeny a ovplyvnili pomery v súkromnom pozemkovom vlastníctve na území ČSR. Na základe tohto zásahu do súkromného majetku  legislatíva obsahovala nové pojmy, ktoré dovtedy na území Rakúsko-Uhorska, v súvislosti s vlastníctvom pôdy, neexistovali.

Národné zhromaždenie prijatím tohto zákona nariadilo úpravu pozemkového vlastníctva na území ČSR v prospech štátu prostredníctvom záboru.

Termín veľké pozemkové vlastníctvo určil výmeru pôdy, ktorá podliehala záboru. Výmera veľkého pozemkového vlastníctva bola určená nasledovne: pre poľnohospodársku pôdu (polia, lúky, záhrady, vinice a chmeľnice) 150 ha alebo 250 ha všetkej pôdy.

Národne zhromaždenie bolo jednomyseľné ohľadom vykonania zmien vo vlastníctve pôdy, tak aby sa v rukách ľudu zhromaždil čo najväčší podiel pôdy. Predstavy o spôsobe ako to dosiahnuť boli však už v parlamente rôzne. Od jednorazovej akcie, ktorá by znamenala okamžité vyvlastnenie, až po postupné prerozdeľovanie pôdy veľkostatkov novým žiadateľom, či ponechanie všetkých veľkostatkov v ich vtedajšom stave a ich pretvorenie na družstvá.

V schválenom zákone sa presadila myšlienka postupného delenia veľkého pozemkového vlastníctva prostredníctvom záboru. Spôsob akým sa mala pozemková reforma vykonať však bolo možné nazvať vyvlastnením, či zoštátnením. Zákonodarca pre túto akciu nepoužil výraz  „vyvlastnenie“, ale „zábor“. Záborovým zákonom prešla pôda do vlastníctva štátu de iure. Ustanovenie § 6 zabezpečilo pôvodným vlastníkom na zabranej pôde riadne hospodárenie až do doby jej faktického prevzatia štátom. Súčasťou prevzatia zabraných nehnuteľností mal byť aj živý a mŕtvy inventár, ktorý až dovtedy slúžil na riadne hospodárenie na príslušnom veľkostatku.  

Takéto rozsiahle zmeny by nebolo možné uskutočniť bez náležitej evidencie. Pôda, ktorá podliehala záboru mala byť vyznačená v pozemkovej knihe. Za zabraný majetok mali pôvodní vlastníci dostať náhradu v zmysle ustanovení osobitného zákona. Náhrada za zabraný majetok sa nevzťahovala na príslušníkov bývalej panovníckej Habsbursko-Lotrinskej rodiny, ktorí boli označení v zákone ako nepriatelia štátu.

Zo záboru boli vylúčené aj objekty právne a hospodársky samostatné, ktoré neslúžili na hospodárenie na zabranom majetku, ako aj majetok patriaci štátnej a obecnej samospráve (krajinské, župné, okresné a obecné orgány).

Záborovým zákonom bolo celkovo zabraných 4 068 370 ha všetkej pôdy, z toho bolo 1 312 721 ha poľnohospodárskej pôdy. Na území Slovenska  bola  zabraná pôda vo  výmere 1 410 384 ha, z toho bolo 460 217 ha poľnohospodárskej pôdy.

Úprava pozemkového vlastníctva smerovala k vytvoreniu samostatných a sebestačných  poľnohospodárskych jednotiek. Takéto hospodárstva mali vzniknúť práve na základe likvidácie veľkostatkov a následného prerozdelenia ich  pôdy a majetku medzi obyvateľstvo.

Sebestačné hospodárstvo malo uživiť hospodára a členov jeho rodiny. Zabraná pôda bola pridelená novým vlastníkom vo forme nájmu alebo predaja. Cieľovou skupinou boli malí poľnohospodári, živnostníci a bezzemkovia. Pri prideľovaní pôdy zákon nezabudol ani na osoby, ktoré sa priamo v bojoch zúčastnili na vzniku ČSR, alebo boli  príslušníkmi ozbrojených síl ČSR.