Nedobrá bilancia Malej vojny (1)

Nedobrá bilancia Malej vojny (1)

Maďarská politika medzi vojnami sa niesla v znamení snáh o obnovu Uhorska. Intenzívne živila mýtus o Uhorsku ako o maďarskom štáte, na ktorom vraj bola spáchaná krivda. Neskôr s nádejou upierala zrak na Hitlera, usilujúceho o deštrukciu Versaillského systému. De facto popierala samourčovacie právo Slovákov a celkovo bola destabilizačným prvkom stredoeurópskeho regiónu.

Keď na základe Mníchovskej konferencie 30.9.1938 zo strednej Európy vycúvali demokratické (súčasne i koloniálne) mocnosti, Francúzsko a Veľká Británia, ostalo rozhodovanie na nacistickom Nemecku a fašistickom Taliansku.

Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 ich predstavitelia pririekli vyše 20 % územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku. Ani s týmto ziskom sa však v Budapešti neuspokojili a chceli aj zvyšok oboch krajín. Tu mali Maďari plnú podporu Poľska, s ktorým chceli vytvoriť spoločnú hranicu.

 O maďarskej i poľskej hrozbe slovenskí predstavitelia tušili. Nový minister národnej obrany pplk. F. Čatloš už 15. marca 1939 vydal rozkaz veliteľovi VII. zboru v Banskej Bystrici mjr. J. Imrovi na zabezpečenie hraníc proti Maďarsku. Kľúčovú rolu v obranných plánoch mal zohrať VI. zbor so sídlom v Spišskej Novej Vsi (pplk. A. Malár), ktorý bol súčasne menovaný za veliteľa Východnej skupiny a poverený organizovať obranu východného Slovenska. Čatloš vyhlásil i mobilizáciu piatich odvodových ročníkov (1932 – 1936) pre 13 východných okresov. Boli to prví branci Slovenského štátu. Čoskoro sa však ukázalo, že najvýchodnejšie hranice ostali nezabezpečené.

Viac prezieravosti a akcieschopnosti než v Bratislave prejavili v Michalovciach. Pod dojmom správ, že z Podkarpatskej Rusi sa Maďari chystajú prejsť na Zemplín, už v podvečer 14. marca 1939 vyslali miestni funkcionári HSĽS a HG a o 23. hodine dobrovoľnícku jednotku gardistov pod velením kapitána Bonča a strážmajstra Potoša k hraniciam. Tí obsadili okolie hory Červenica (kóta 164) pri Užhorode, kde sa zakopali. Tu prví obrancovia skutočne načas zastavili, resp. pribrzdili postup Maďarov. Za pár stoviek metrov štvorcových územia však zaplatili krvavú cenu – 13 životov. Michalovce týmto vošli do slovenských dejín ako skutočná stráž východu. Ich obete boli súčasne prvými obeťami za štátnu samostatnosť. Dňa 18.3.1939 Maďari prekročili rieku Uh a pod zámienkou, že vraj hranica nie je v teréne presne vyznačená, obsadili obce v údolí rieky, ktoré boli od roku 1920 súčasťou Slovenska.

Agresiu na Podkarpatskej Rusi slovenská vláda podcenila. Po Viedenskej arbitráži a po plnom diplomatickom uznaní Slovenska Maďarskom (15.3.1939) nepredpokladala, že by sa stala terčom vojenského útoku. Bojaschopnosť mladej armády bola slabá. Ako je známe, do roku 1938 bola armáda, podobne ako četníctvo, predovšetkým českou záležitosťou, nástrojom českej dominancie. Po odchode Čechov nastala situácia, že vojakom nemal kto veliť, zbraňovým systémom chýbala odborná obsluha. Naopak Maďari vedeli, že tromfy – armádu, moment prekvapenia i súhlas Hitlera – majú vo svojich rukách. Dňa 22. marca ukončila činnosť slovensko-maďarská rozhraničovacia komisia, ktorá potvrdila dovtedajšiu spoločnú hranicu. Pre vládu to bolo ďalšie nebezpečné uspokojenie. V tento deň odišli i posledné transporty s bývalými dôstojníkmi a vojakmi českej národnosti.

Samotný útok začal krátko po polnoci 23. marca troma zoskupeniami v štyroch smeroch. Prvé zoskupenie postupovalo v smere Malé Berezné – Ubľa – Stakčin, jeho druhá časť v smere Veľké Berezné – Ulič – Starina. Druhé zoskupenie tiahlo z Užhorodu na Tibavu a Sobrance. Tretie od veľkých Kapušian na Čierne Pole a Pavlovce nad Uhom.

Slovenské MZV adresovalo už dopoludnia 23. marca protestnú nótu maďarskej vláde, ktorej súčasťou bolo ultimátum na stiahnutie sa do 8. hod. nasledujúceho dňa. To v Budapešti ignorovali. Až neskôr oficiálne oznámili, že na východnom Slovensku ich armáda nevykonáva žiadnu činnosť, došlo vraj len k „omylom pri korektúre hraníc“.

Dňa 24. marca bombardovalo maďarské letectvo Spišskú Novú Ves. Mesto bombardovalo 10 maďarských lietadiel Junkers 86, ktoré na letisko a mesto zhodili vyše 500 kusov 10 až 50-kilových bômb. Bomby, resp. ostreľovanie, poškodili či zničili 7 lietadiel. Bolestivejšie však boli ľudské obete v meste, kde zahynulo 13 osôb (5 vojenských, 8 civilných).

Bombardovanie bolo rozbuškou, ktorá zmobilizovala Slovensko. Vo vedomí ľudí sa konflikt transformoval na skutočnú vlasteneckú vojnu. Na východ sa, najmä pod vlajkou Hlinkovej gardy, hrnuli tisíce dobrovoľníkov zo všetkých kútov a všetkých vekových kategórií.

Velenie zároveň pripravovalo protiútok na 25. marca. Ešte večer 24. marca však dostala vláda z rúk nemeckého konzula E. von Druffela nótu s výzvou na okamžité zastavenie bojov. Následne Čatloš tlmočil tento rozkaz (ako nariadenie vlády) veliteľovi Východnej skupiny Malárovi. Lokálne boje (prestrelky) však pokračovali. Nič ale nezmenili na novej podobe hranice, ktorá sa vytvorila 24. marca 1939. Pre Slovensko značila stratu približne dvoch okresov – Sobrance (so sídlom) a Snina (bez sídla).