Jar 1919 – maďarské boľševické vojská útočili na Slovensko (1)

Jar 1919 – maďarské boľševické vojská útočili na Slovensko (1)

Dňa 15. mája 1919, teda len čosi vyše desať dní po tragickej smrti M. R. Štefánika, Klub slovenských poslancov Národného zhromaždenia v Prahe vyzval ministra zahraničia Edvarda Beneša, aby sa pričinil o definitívne určenie hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom a o riešenie predmostia na pravom brehu Dunaja, teda obsadenie Petržalky. V tom čase taliansky generál Piccione prekvapivo vyhlásil, že treba obsadiť demarkačnú čiaru Vacov – Miškovec hlboko v Maďarsku. V čs. armáde nebolo na to dosť vojenských síl. Vojsko sa v Maďarsku udržalo iba pár dní a invázia poskytla iba ďalšiu zámienku Maďarom pre ofenzívu na území Slovenska. V prvých júnových dňoch, keď sa očakával možný útok Maďarov na Bratislavu, prichytili legionári na Hradnom vrchu maďarských špiónov, ako sa dorozumievajú s nepriateľom na druhom brehu Dunaja.

V júni 1919 Maďari obsadili veľkú časť slovenského územia a chystali sa zaútočiť na Bratislavu. K útoku na mesto napokon nedošlo, lebo generál Šnejdárek v tom čase pri Zvolene porazil a zahnal Kunove vojská na útek. Maďari však boli v Nových Zámkoch, cestu k Bratislave mali voľnú a veľkú silu zhromaždili aj Mosonyi, kúsok od Petržalky. Francúzsky generál Mittelhauser nemohol vedieť, že po porážke od generála Šnejdárka sa nepriateľ stiahne a útok na Bratislavu odvolá. O desiatej večer 18. júna dorazil Mittelhauser k Šrobárovi do bytu a vyzval ho, aby z mesta celý vládny  úrad evakuoval do Trenčína alebo do Brna.

„Niet nijakej pomoci?“ spýtal sa Šrobár. „Neviem o nijakej, lebo nedostávame posily,“ odvetil francúzsky generál. „Je tu mestská posádka. Pošlite aj tú na front. Ihneď!“ Zavelil Šrobár. „A môžem to urobiť?“ pochyboval Mittelhauser. „Musíte, keď sa inak nedá,“ uzavrel minister.

Maďarské boľševické jednotky sa mohli každú chvíľu prevaliť cez Dunaj. V meste bolo dvadsať tisíc organizovaných maďarských a nemeckých robotníkov ovládaných sociálnymi demokratmi. Keby sa pridali k nepriateľovi, osud mesta by bol spečatený a zástupcovia vlády by skončili povešaní na kandelábroch, ako im to už niekoľko mesiacov sľuboval šovinisticky naladený dav.

Okolo polnoci odišla takmer celá posádka (s výnimkou strážcov mosta) z Bratislavy k Novým Zámkom a postup nepriateľa bol odvrátený. Šrobár však musel rozmýšľať, čo mu ostalo na obranu Bratislavy. Zavolal si mestského policajného veliteľa Brunnera. „Pán kapitán, akú silu má policajná pohotovosť pre Bratislavu?“ spýtal sa minister. „Je tu stošesťdesiat pešiakov a dvadsať jazdcov, samí Maďari. Sú ako-tak spoľahliví, no len kým držím v ruke revolver,“ odpovedal policajný veliteľ. Obaja si uvedomili, že hlavné mesto je vydané na milosť a nemilosť vonkajšieho i vnútorného nepriateľa, ak sa rozchýri, že  bratislavská posádka je mimo mesta.

Šrobár nariadil kapitánovi: „Pozatýkajte ihneď tisíc špičiek maďarskej a nemeckej spoločnosti – predstaviteľov spolkov, politických aj mestských orgánov, a pošlite ich s eskortami na české územie ako rukojemníkov. Do rána musia byť preč a nech sa to dozvie celé mesto!“

Tento taktický ťah uchránil Bratislavu od nepokojov a zrejme aj od útoku až do zastavenia bojov na frontoch po celom území Slovenska. Šrobár použil ešte jeden trik. V uliciach Bratislavy začali ráno patrolovať „Senegalčania“. Vyvolali ohromný rozruch a strach. Rozchýrilo sa, že Francúzi poslali do mesta divíziu po krvi bažiacich černošských elitných bojovníkov. O pár dní to už vedeli aj v nepriateľskom Kunovom vojsku. Pravda bola taká, že dvadsať čs. legionárov zamaskovali na černochov, teda ich prefarbili v kasárňach na „Senegalčanov“ a pustili ich do sveta, aby naháňali nepriateľovi strach a hrôzu. Vojnová lesť sa oplatila…

 

 

 

 

 

  • Petr Parinov

    Zabavno!