Hovorme viac o Slovákoch, ktorí si zaslúžia úctu v našich dejinách. Dnes si pripomíname spomienku na Antona Bernoláka, prvého kodifikátora Slovenčiny.

Hovorme viac o Slovákoch, ktorí si zaslúžia úctu v našich dejinách. Dnes si pripomíname spomienku na Antona Bernoláka, prvého kodifikátora Slovenčiny.

Bernolák bol slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic, jazykovedec a patrí mu významné miesto v slovenských dejinách. Ako prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu – bernolákovčinu. Pod jeho vedením sa zriadilo v roku 1792 Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave a tiež Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka. So svojimi pobožnými stánkami, ktoré boli zriadené od východu po západ Slovenska a organicky pôsobili šírenie osvety a literatúry v novom spisovnom jazyku. Bernolákov pravopis vychádzal z trnavského nárečia.

Pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny, známej ako Brnulovci, Brnolákovci. Narodil sa 3. októbra 1762 ako druhé dieťa v rodine šľachtica Juraja Bernoláka a Anny, rod. Timčákovej v Slanici  na Orave. Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych osvieteneckých reforiem a snažení. 

Základný význam majú jeho jazykovedné práce, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jazykové kodifikačné úsilie bernolákovcov o nový spisovný jazyk, tzv. bernolákovčinu. Ovládal viacero cudzích jazykov, od klasických po moderné. Mal široké znalosti z jazykovedy, zo všeobecných dejín, ekonomiky, filozofie, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky. Zásluhou toho bez problémov pripravil do tlače 270-stranový bibliografický súpis základnej teologickej literatúry, doplnený praktickou literatúrou z iných spomínaných vedných odborov pod názvom Nova bibliotheca theologica selecta (Nová vybraná bohoslovecká knižnica). 

Okrem literárnej činnosti sa venoval najmä dopĺňaniu, redigovaniu a prepisovaniu Slovára, ktorý však vyšiel až po jeho smrti zásluhou kanonika Juraja Palkoviča. Jeho cieľom bolo dať slovenčine normatívny slovník. Vylučoval zo slovnej zásoby slová, ktoré pokladal za neslovenské alebo vulgárne a namiesto nich navrhoval slovenské slová, alebo tvoril nové slová. Hojne slová aj odvodzoval, a to bez ohľadu na to, či sa odvodeniny aj používali. V Slovári je veľmi bohatá synonymika, asi 1200 – 1500 prísloví a porekadiel, bohatá a živá frazeológia, početné ľudové, meštianske a vojenské piesne. Pre nás má toto dielo význam najmä svojím synonymickým a frazeologickým materiálom a ako svedok hodnotenia vtedajšej kultúrnej slovnej zásoby. 

Do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787) ako národného spisovného jazyka. Jeho historický prínos a priekopníctvo je v tom, že vedome nadväzoval na súčasné ekonomicko-spoločenské vývinové tendencie a slúžil začínajúcemu sa procesu formovania novodobého slovenského národa. Bernolákom kodifikovaná spisovná slovenčina, tzv. bernolákovčina, aj keď sa nepresadila ako celonárodný spisovný jazyk, vychádzala zo živej reči, z úzusu vzdelancov – západoslovenčiny, pričom ju tvorivo rozvíjal a dopĺňal. 

K spracovaniu otázok slovenského pravopisu pristupoval s pomerne širokým rozhľadom po domácej (slovenskej i českej) a sčasti aj európskej jazykovednej problematike a viac ráz sa odvolával aj na stav v staročeských pamiatkach a v slovenských nárečiach. Na pravopis sa pozeral ako na grafické zachytenie hovorenej reči ( pod heslom: „Píš ako počuješ“). V metodickom postupe sa odzrkadľuje dobový racionalistický prístup k riešeniu problémov. Kriticky odhaľoval a smelo zamietal viaceré pravopisné omyly starších gramatikov a usiloval sa nájsť nový, jasnejší a správnejší spôsob písania. Dominantnou zásadou bolo, aby sa pravidlá písania a tlače vyvodzovali z výslovnosti, preto sa usiloval očistiť slovenský jazyk od českých výrazov. Skúmal funkčnosť a potrebnosť jednotlivých grafém v pravopise. Do slovenského pravopisu vniesol premyslenú systémovosť a účelnosť. Hláskový systém budoval na západoslovenskom vokalizme. 

V morfológii zavádzal do slovenského pravopisu tie isté tvary, ktoré sa používajú dodnes. Na obohatenie jazyka využil neologizmy – nové synonymá. Z pravopisu odstránil archaizmy pochádzajúce z češtiny. V gramatike uzákonil veľa stredoslovenských prvkov. Hlavné zásady Bernolákovej kodifikácie spočívali v odstránení rozdielu v písaní i – y; mäkkosť ť, ď, ň, ľ sa vždy označovala; všetky podstatné mená a iné výrazy, ktoré sa vzťahovali na osoby sa písali veľkým písmenom; predložky s, z sa písali podľa výslovnosti; hláska j sa písala ako g, cudzie q, x sa písalo ako kw, ks gz; zaviedol ako pravidelnú skupinu šč. Novú podobu spisovnej slovenčiny zdôvodnil a kodifikoval v latinsky písaných jazykovedných dielach.

Nový spisovný jazyk bránil vo svojich polemických spisoch, adresovaných najmä J. I. Bajzovi, ktorý sa pokúsil kodifikovať spisovnú slovenčinu pred ním. 

Význam Bernolákovho jazykovedného diela spočíval v tom, že tvoril závažný uzlový bod vo vývine slovenského jazyka i slovenského národa. Bernolákovo celoživotné dielo svojím celonárodným zameraním a serióznym jazykovedným podaním základnej problematiky kultúry spisovného jazyka otvára novú etapu v dejinách slovenského národa. Prostredníctvom Bernolákových jazykovedných prác (najmä Gramatiky a Slovára) sa umožnil slovenskému národu vstup do slovanského i ostatného vedeckého sveta. Jeho jazykovednými dielami sú:

1787 Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum … (Kritická filologická rozprava o slovanských písmenách) a jazykovú  príručku Linguae Slavonicae … compendiosa simul et facilis Orthographia (Stručná a zároveň ľahká ortografia); 1790 Grammatica Slavica;  1791 Etymologia vocum slavicarum (Etymológia slovanských slov);  1817 nemecký preklad Grammatica Slavica;  1825 – 1827 5-zväzkový Slowar Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, veľmi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na území Slovenska používalo živú reč v písomnom styku a v školstve, nie je možné, aby sa formovalo na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti. Tomuto účelu podriadil svoje vedecké diela.

 Za svojho života bol mimoriadnym talentom, ktorí sa prejavil už v bratislavskom Generálnom seminári, kde sa zapálil za osvietenské reformy cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II.  Tam sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti. 17. 8. 1787 bol vysvätený za kňaza v Trnave. Po štúdiách jeho prvým pôsobiskom bolo kaplánske miesto  a od roku  1787 – 1791 v Čeklísi  (dnes Bernolákovo). V rokoch  1791 – 1797 bol kancelárom a tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave, kde vykonával archivára, zároveň bol cenzor kníh a prísažný notár ústrednej cirkevnej stolice. V apríli  1797 prišiel do Nových Zámkov na uprázdnenú faru a 5 mája  ho vymenovali za okresného dekana. Do farského úradu nastúpil 1. júna potom, keď v Trnave odovzdal kancelársku agendu svojmu nástupcovi. V roku 1810 Nové zámky postihol ničivý požiar, ktorý zachvátil aj kostola faru. Požiar spôsobil veľké škody a zničil takmer celý Bernolákov osobný majetok – zemiansky armáles, rukopisy, tlače a predmety osobnej potreby. Náhla smrť na srdcovú porážku 15. januára 1813 skončila jeho vyčerpaný život poznačený nezhodami s mestom, s mestskou radou a rodinnými problémami. Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, veľmi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na území Slovenska používalo živú reč v písomnom styku a v školstve, nie je možné, aby sa formovalo na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti. Tomuto účelu podriadil svoje vedecké diela a celý svoj život.