Dlhá cesta k autonómii Slovenska (1)

Dlhá cesta k autonómii Slovenska (1)

Krátko po vzniku prvej československej republiky sa ozvali hlasy, nespokojné s postavením Slovenska v novom štáte. Rozpory medzi centralizmom, ktorý presadzovala ústredná vláda v Prahe a politickou samosprávou, ktorá bola cieľom predstaviteľov najsilnejšej politickej strany na Slovensku – HSĽS, určovali do veľkej miery politické dianie v medzivojnovom Československu. 

Idea jednotného československého národa, na ktorej bola postavená filozofia nového štátu, bola už v začiatkoch jeho existencie prekonaná – veď už pred prvou svetovou vojnou väčšina národne uvedomelých Slovákov doma i v zahraničí považovala český a slovenský národ za príbuzné, nie však identické národy. Nemalú úlohu zohrával samozrejme stáročia trvajúci odlišný vývoj oboch častí štátu. To, čo rezonovalo v „českých ušiach“ pri vyhlásení republiky – napr. volanie po odčinení Bielej hory a tristoročnej cirkevnej poroby, nemalo na prevažne katolíckom Slovensku žiadnu odozvu, ba priam naopak, predstavitelia slovenských katolíckych kruhov sa s takýmito názormi nemohli stotožniť a právom sa obávali, že by sa v pražskom parlamente mohli prijímať proticirkevné zákony.

Preto sa prirodzenými zástancami autonómie stali práve slovenskí katolícki politici, združení v Slovenskej Ľudovej Strane, neskôr premenovanej na Hlinkovu Slovenskú Ľudovú Stranu (HSĽS). Autonomisti sa opierali predovšetkým o Pittsburskú dohodu z mája 1918, podľa ktorej Slovensko malo mať v spoločnom štáte svoj vlastný snem, administratívu i súdy. Počiatky autonomizmu môžeme vidieť už v r. 1919, keď sa Andrej Hlinka, ktorý bol poslancom Národného Zhromaždenia, vydal na mierovú konferenciu do Paríža, kde sa chcel dovolávať autonómie pre Slovensko. Bol však vyhostený a po návrate do vlasti zbavený poslaneckého mandátu, ktorý však znovu získal vo voľbách r. 1920.

Predstavitelia zahraničných Slovákov, predovšetkým Slovenskej Ligy, ktorí sa považovali za garantov slovenských záujmov, takisto stáli na základoch Pittsburskej dohody a požadovali jej naplnenie. Pravda je však taká, že v počiatkoch prvej ČSR si i samotní predstavitelia SĽS uvedomovali, že Slovensko nie je ešte na autonómiu pripravené, preto predstavitelia klubu SĽS pri rozprave o novej ústave vyjadrili svoj postoj tak, že síce prijímajú centralistickú ústavu, no do budúcnosti sa autonómie nevzdávajú.

Ústava prvej ČSR z r. 1920 bola teda prísne centralistická – v porovnaní s pomermi v Uhorsku však prinášala Slovákom nebývalé podmienky na národný a kultúrny rozvoj a predovšetkým dôsledne zavádzala demokratické zriadenie štátu. To, že Slováci neboli naozaj na autonómiu pripravení, dokazuje aj pomerne malý počet mandátov, ktorý SĽS získala vo voľbách r. 1920. Už na prelome rokov 1920/21 sa však situácia začala meniť a k myšlienke autonómie sa pridal nový rozmer – sociálny. V tomto období začali širšie ľudové vrstvy pociťovať nielen dôsledky povojnovej hospodárskej krízy, ale aj negatívny vplyv vytvorenia spoločného československého trhu na slovenské hospodárstvo, ktoré nebolo schopné tomu českému konkurovať. K tomu sa pridala i nespokojnosť s priebehom pozemkovej reformy, ako aj obavy, ktoré vznikli po rozštiepení sociálnej demokracie na „pravicovú“ ČSSD a „ľavicovú“ komunistickú stranu.

V lete 1921 vyšli postupne z kruhov SĽS tri konkrétne návrhy zákona o autonómii, ktoré vypracovali poslanci Ferdiš Juriga, Ľudovít Labay a Vojtech Tuka. Všetky tri vychádzali z princípu suverenity slovenského národa a požadovali vytvorenie zvláštneho zákonodárneho a výkonného orgánu pre Slovensko. Rozdiel bol len v miere kompetencií, ktoré zostávali spoločným česko-slovenským orgánom. Ani jedným z návrhov sa však parlament nezaoberal.