Autonómia Slovenskej krajiny bola prijatá Národným zhromaždením ČSR v novembri 1938 (1)

Autonómia Slovenskej krajiny bola prijatá Národným zhromaždením ČSR v novembri 1938 (1)

V Žilinskom manifeste, ktorý 6. októbra 1938 prijal Výkonný výbor HSĽS, teda najvyšší orgán vtedy absolútne najsilnejšej slovenskej politickej reprezentantky, sa v súvislosti s požadovanou autonómiou hovorilo, že Slováci si budujú „svoj štátny útvar výlučne podľa svojej vôle“ a žiadajú medzinárodnú garanciu celistvosti národa a jeho územia. Autonómia bola sankcionovaná zákonom 299 z 22. novembra, ale bolo to z pražskej strany okolnosťami vynútené gesto, ktoré sa čoskoro usilovali revidovať.

V súvislosti so šiestym októbrom 1938 treba ešte zdôrazniť, že na autonómii sa dokázala slovenská politika zjednotiť na širokom základe. Nikto predstaviteľov iných politických strán do Žiliny nevolal, ale oni prišli, lebo videli, že autonómia je prirodzeným diktátom dňa, vyústením logiky slovenských dejín a slovenskej politiky. Ak sa nechceli zo slovenskej politiky a slovenských dejín sami vylúčiť, museli prísť. Všetci okrem marxistov aj podpísali Žilinskú dohodu a boli by ju podpísali aj marxisti, keby ich boli k podpisu pripustili.

V Žilinskej dohode, ktorú podpísali predstavitelia šiestich  slovenských politických strán, si všetci osvojovali požiadavku autonómie Slovenska a žiadali okamžité odovzdanie moci na Slovensku do rúk slovenskej vlády na čele s Jozefom Tisom. Ešte v ten istý deň ho potom pražská vláda, ktorá po odstúpení prezidenta Beneša vykonávala aj právomoci hlavy štátu, vymenovala za ministra pre správu Slovenska a vzápätí za predsedu autonómnej vlády. Hoci autonómia ešte nebola štátnosť,  zložité okolnosti ohrozenia integrity Slovenska a života národa autonómnu vládu prinútili konať aj na zahraničnopolitickom parkete. Aj vnútropoliticky však tak politickí aktéri ako aj národ cítili, že vývoj speje k samostatnosti. Sám predseda autonómnej vlády Jozef Tiso, hoci politik umierneného, konzervatívneho zmýšľania, ktorý počítal s postupným, evolučným vývojom, to vyjadril slovami vládneho programu: „Tu na pôde svojho snemu budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát.“ Otázkou teda nebolo či, ale kedy a ako.

Ďalšia vážna skutočnosť v súvislosti s uskutočnením autonómie je to, že nešlo iba o samourčenie politické v užšom zmysle slova, teda o vytvorenie politicko-teritoriálne vymedzeného autonómneho územia, ale aj o samourčenie duchovné, kultúrne, o právo vyplniť autonómny priestor vlastnými slovenskými obsahmi.