Andrej Hlinka povedal: „Nás putá nezlomia, žaláre neoslabia!“ (1)

Andrej Hlinka povedal: „Nás putá nezlomia, žaláre neoslabia!“ (1)

Už v máji 1918 práve Andrej Hlinka ako prvý slovenský politik verejne povedal: tisícročné manželstvo s Maďarmi sa neosvedčilo, musíme sa rozísť, sme za orientáciu česko-slovenskú. Isteže, hneď po vzniku Československej republiky nasledovali niektoré ťažko pochopiteľné skutky novej moci. Napríklad zakázanie Hlinkovej cesty do Paríža na mierovú konferenciu, po ktorej nasledovalo jeho väzenie v Mírove.

 

Niektorí historici a aj priami účastníci týchto udalosti hľadajú príčiny v Hlinkovom bezprostrednom okolí, jeho prílišnej dôverčivosti. Niekedy sa obklopoval naozaj pochybnými ľuďmi, ktorí ho navádzali na kadečo. Ale svoju úlohu zohrával aj nespútaný Hlinkov temperament.

Je známe, že na Hlinku už ako na poslanca československého parlamentu sa malo podniknúť niekoľko neúspešných atentátov. Po jednom z takýchto pokusov dostal predseda Ľudovej strany osobného strážcu. Volal sa Ján Lehotský a jeho vnuk Ivan žije dnes v Plaveckom Štvrtku na Záhorí. „Z rozprávania starého otca mi utkvel v pamäti nie obraz svätca alebo Otca národa, ale človeka z mäsa a kostí, ktorému nič ľudské nebolo cudzie,“ spomína. „Hlinka býval dosť náladový, až impulzívny. Vedel však byť aj príjemný a vtipný. Keď skupinka slovenských poslancov na čele s Hlinkom vchádzala do zasadacej siene Národného zhromaždenia v Prahe, ktorási česká poslankyňa nahlas poznamenala: ,Nastáva koniec sveta, všetci svätí už prichádzajú’. Na čo Hlinka pohotovo odpovedal: “Áno, už aj trúba nebeská sa ozvala.“

Hlinkovi chýbalo v českom prostredí viac katolicizmu a menej ateizmu. Na Masarykovo heslo „Preč od Ríma!“ preto odpovedal volaním po autonómii Slovenska. Ale ani v predvečer Mníchova, krátko pred svojou smrťou (16. augusta 1938) nebol za rozdelenie ČSR.

Odporcovia ho dlho vykresľovali ako antisemitu, faktom však je, že keď zomrel, tak v bratislavských Židovských novinách vyšiel tento nekrológ. „Ctil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť. Keď sa skloníme aj my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa na smútku slovenského národa, vzdávame tým česť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal.“

V medzivojnovom období zvádzal Hlinka neustály boj s čechoslovakistami (stúpencami teórie jednotného československého národa) a s odporcami myšlienky slovenskej autonómie. Ale na smrteľnej posteli, podľa svedectva Karola Mederlyho, povedal: „Tlmočte moju vďaku i Hodžovi. Mal som ho veľmi rád. Pekne sme spolupracovali, aj keď naše cesty boli rozličné, ale náš cieľ bol jeden – blaho slovenského národa.“