Ako si vážime pamiatku tých, čo bojovali v Slovenskej armáde?

Ako si vážime pamiatku tých, čo bojovali v Slovenskej armáde?

Pri májovom výročí konca vojny si treba pripomenúť aj účasť slovenských vojakov na frontoch druhej svetovej vojny. Najmä z mladšej generácie dnes už len málokto vie, že naši starí otcovia (najmä ročníky 1917-1922) bojovali najprv proti Maďarsku a Poľsku, neskôr aj proti najväčšej krajine sveta ZSSR, ba nepriamo sa zúčastnili aj vojny proti Anglo-američanom na domácom území a v Taliansku koncom vojny.

Už zrod samotnej slovenskej armády v marci  roku 1939 prebiehal za veľmi komplikovaných okolností. Dňa 14. marca 1939 totiž vznikol štát, s ktorým temer nik nerátal.

Ako je známe, pražský režim nedôveroval Slovákom, preto Slováci do roku 1938 mali len hŕstku aktívnych dôstojníkov. V mnohých posádkach nebolo nielenže slovenského dôstojníka, ale ani vojaka! Stav najlepšie vystihuje ten fakt, že keď novovymenovaný minister národnej obrany pplk. Ferdinand Čatloš začínal 15. marca 1939 riadiť svoj rezort, mal k dispozícii dvoch dôstojníkov a jedného ašpiranta – pisára.

Slovenská armáda sa rodila v zmätku a neistote z ďalšieho vývoja, v zlej hospodárskej a politickej situácii. Tú ešte zvýšil náhly maďarský útok na východné Slovensko. Maďarsko, napriek tomu, že krátko po vzniku SR túto diplomaticky uznalo, podniklo voči nej dňa 23. marca vojenský útok. Došlo tak k prvému vojnovému konfliktu – vojne s Maďarskom. Už 25. marca ju však Hitlerom nariadené prímerie zastavilo.

Straty na životoch činili počas tohto konfliktu celkovo 22 vojenských osôb, plus 7 civilných obetí bombardovania v Spišskej Novej Vsi dňa 24. marca.

Práve táto prvá vojna jasne ukázala, že myšlienka Veľkého Uhorska je medzi Slovákmi dávno mŕtva. No nielen to, ale dôsledkom útoku bol aj mimoriadne silný vzrast už aj dovtedy výrazných protimaďarských nálad (najmä od tragickej Viedenskej arbitráže), ktoré pretrvali celé vojnové obdobie.

Druhým konfliktom, pri ktorom stálo aj Slovensko, bola poľská vojna. Účasť na nej vyplývala z uzavretej nemecko-slovenskej ochrannej zmluvy, “Schutzvertrag”. Slovenskí armádni predstavitelia dostali už 30. augusta jasné pokyny: armáda musí byť zasadená hneď v prvý deň útoku, ktorý bol určený na 1. septembra, má operovať v hraniciach od Vysokých Tatier na východ, tu pútať čo najväčšie poľské sily.

Do protipoľskej vojny bolo zmobilizovaných až cca 100.000 mužov. Slováci sa priamo zúčastnili aj bojových akcií, hoci ich bolo veľmi málo a armáda takisto postúpila ďalej do poľského vnútrozemia, než bol pôvodne deklarovaný cieľ – ohraničiť len územia Hornej Oravy a Spiša, ktoré Slovensko stratilo v roku 1920, resp. 1938.

Počas ťaženia zahynulo celkovo 18 našich vojakov.

Je teda historickým faktom, že Slovensko stálo priamo v konflikte, ktorým sa oficiálne začala druhá svetová vojna. Istým paradoxom dejín je aj ten fakt, že malé Slovensko sa po boku Nemecka a ZSSR zúčastnilo tzv. 4. delenia Poľska, aj keď len s miniatúrnym podielom.

Ťaženia proti Juhoslávii a Grécku na jar 1941 sa armáda nezúčastnila. Prišlo však leto 1941 a s ním protisovietska vojna.

V prvotných plánoch Wehrmachtu sa so slovenskou účasťou ešte nepočítalo, avšak niekoľko dní pred 22. júnom sa stanovisko zmenilo a Hitler sa z propagandistických dôvodov rozhodol zaangažovať aj malú slovenskú armádu. Slovenskí politici sa tomu nijako nebránili, skôr naopak – situáciu chceli využiť na “zviditeľnenie” Slovenska a získanie plusových bodov v očiach Hitlera, najmä pred Maďarmi. Aj z tohto dôvodu prví slovenskí vojaci pochodovali po bývalom poľskom území už napoludnie 24. júna 1941, ako príslušníci Rýchlej skupiny. Táto formácia bola o pár dní pretransformovaná na Rýchlu brigádu, s ktorou sa viaže jedna z najväčších slovenských tragédií na východnom fronte – bitka pri ukrajinskom Lipovci dňa 22. júla 1941, v ktorej padlo okolo 60 našich vojakov a asi 300 bolo ranených.

Slovenská armáda technicky aj materiálne za nemeckou zaostávala. Najmä to bol dôvod, že už v júli bolo z frontu stiahnutých vyše 35.000 záložných vojakov, ktorí mali pôvodne pochodovať do sovietskeho vnútrozemia. V auguste boli preto s konečnou platnosťou vytvorené dve divízie – Rýchla a Zaisťovacia, ktoré pod inými názvami pôsobili v druhej svetovej vojne až do jej samého konca na jar 1945.

Prvá, väčšia divízia – Rýchla – postupovala v smere na Kyjev, Rostov na Done až na Kaukaz, kam sa dostala počas letnej ofenzívy roku 1942. Trasa, ktorú jej príslušníci museli peši či motorizovane uraziť, merala zo Slovenska až 4.000 km. Po stalingradskej porážke museli ustupovať aj vojská z Kaukazu. Takmer bez vojenskej techniky sa zachraňovali na Kryme, kde strávili čas od jari do jesene 1943. Bolo to obdobie oddychu. Tu bola Rýchla divízia premenovaná na 1. pešiu divíziu.

Na jeseň sa však všetko zmenilo – Nemci divíziu vytiahli zo závetria a nariadili ju zasadiť do frontu, ktorý ohrozoval Záporožie. 30. októbra došlo k ďalšej obrovskej dráme, keď pri Kachovke (oblasť Melitopola) padlo do zajatia Sovietov vyše 2.000 našich vojakov a asi 50 dôstojníkov. Niektorí z nich potom tvrdili, že dezertovali, čo je však výmysel. Každopádne väčšinu zajatcov Sovieti neskôr vycvičili a potom zaradili do paradesantnej brigády, ktorá bojovala na Dukle, ako aj v povstaní.

Pod náporom Sovietov však musel ostatok divízie ustupovať ďalej na západ. Ústup smeroval z Nikolajeva, Odesy cez územie dnešného Moldavska a severného Rumunska (Tižina, Jasi) do Maďarska. Na jar 1944 bola divízia reorganizovaná na 1. technickú brigádu a o pár mesiacov, po kapitulácii Rumunov a vypuknutí povstania na Slovensku, ju Nemci definitívne odzbrojili – namiesto zbraní dostali vojaci do rúk krompáče, lopaty a metly. V marci 1945 sa divízia nachádzala v Bakonských lesoch, kde väčšinu jej príslušníkov Sovieti znova zajali (asi 3.000) Namiesto toho, aby boli pokladaní za spojeneckých čs. vojakov, deportovali ich do ZSSR do gulagov.

  • Vlado Keko

    Vám jebe? To chcete oslavovať vrahov slovanov? Nedivil by som sa keby si na vás posvietila NAKA.

  • skludni hormon idiotko…co s tym ma NAKA ????

  • Luigi

    Celá Európa pomáhala bojovať proti židoboľševizmu.