Ako prvý slovenský štát začal riešiť ťažkú otázku… (1)

Ako prvý slovenský štát začal riešiť ťažkú otázku… (1)

Slovenský národ žil do roku 1918 v Rakúsko – Uhorskom štáte. Posledných sto rokov monarchie bolo sprevádzaných iracionálne sa stupňujúcou maďarizáciou. Dospelo to až do štádia, že nebola povolená ani jedna slovenská stredná škola. Kto sa hlásil k slovenskej národnosti, nemohol zastávať miesto v štátnej správe, ak mal živnosť, nedostal od štátu nijakú objednávku.

Minister školstva vtedajšieho Uhorska, istý pán Grünvald mal židovský pôvod, a zároveň bol jedným z najhorlivejších potláčateľov slovenských škôl. Výsledkom jeho práce bolo, že roku 1918 na slovenskom území bolo 3 084 maďarských ľudových (základných) škôl a len 94 slovenských.

Svojho príklonu k maďarstvu sa mnohí Židia nevzdali ani počas prvej Č-SR. V období slovenskej autonómie predstavitelia židovskej obce v Bratislave predložili tamojšiemu Maďarskému konzulátu v mene 15 tisíc bratislavských Židov petíciu, aby bola Bratislava začlenená do Maďarského kráľovstva.

Podľa štatistiky z roku 1930 na Slovensku sa zaoberalo činnosťou v priemysle z tisíc obyvateľov židovskej národnosti presne 202, v obchode a peňažníctve 530. V roku 1940 sa urobil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 percent. Jozef Tiso 29. septembra 1940 v Ružomberku vyhlásil: „Spreneverili by sme sa duchu Hlinkovmu, keby sme slovenský majetok nechali v rukách Židov. Čo Židia od Slovákov nazhŕňali, to statočnou prácou, čestným spôsobom za jeden život statočným spôsobom sa zarobiť nedá…“

Židia mali aj disproporčné zastúpenie v slobodných povolaniach, hlavne ako lekári, advokáti, žurnalisti…

Slovenská vláda sa zo začiatku snažila riešiť „židovskú otázku“ po svojom, v porovnaní s nacistickými spôsobmi relatívne humánne. Vládne nariadenie z 18. apríla 1939 vymedzilo pojem Žida, usmernilo počet Židov v niektorých slobodných povolaniach a zakazoval Židom vykonávať niektoré povolania. Žid nemohol byť notárom, mohol byť redaktorom len židovského časopisu, výslovne označeného a sledujúceho záujmy židovského vierovyznania a židovskej kultúry.

Čo sa týka usmernení počtu Židov v niektorých povolaniach (napr. počet advokátov mohol byť len 4 % z celkového počtu zapísaných členov príslušnej komory), tak podobné nariadenia platili aj pre Nemcov. Tiso, ešte ako predseda vlády, vydal 13. júla 1939 rozkaz pre štátne úrady, v ktorom sa hovorí, že Nemcov je na Slovensku 4,84 %. Kde je úradníkov 100, môže byť Nemcov najviac 5.

Zároveň sa v tom roku začal tzv. arizačný proces, ktorý mal za úlohu previesť židovský majetok do rúk „árijcov“. Kým napríklad v Protektoráte Čechy a Morava prebiehala arizácia takmer výlučne len do rúk osôb nemeckej národnosti, na Slovensku sa vytvorila skupina slovenských „zbohatlíkov“.

Na základe tzv. druhého arizačného zákona (nariadenie o židovských podnikoch), ktorý vyšiel koncom novembra 1940, sa zarizovalo asi 2 500 podnikov a ďalších 10 000 bolo zlikvidovaných (odhady historika Ivana Kamenca).

Či je to pravda, ťažko zistíme, no je zjavné, že politický systém indoktrinovaný na naše územie v minulosti, bol vždy zničujúci pre obyvateľov štátu vždy. Dôsledky napokon nesú nasledujúce generácie…