Ako bola Slovenská krajina vyhlásená za samostatný štát (1)

Ako bola Slovenská krajina vyhlásená za samostatný štát (1)

Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939. V § 1 bola Slovenská krajina vyhlásená za samostatný štát a Snem Slovenskej krajiny sa stal Snemom Slovenského štátu (používal sa aj názov Slovenský snem). V § 2 bol provizórne ustanovený najvyšší orgán výkonnej moci vláda, ktorú menovalo Predsedníctvo snemu. Tretí paragraf bol recepčnou normou, na základe ktorej mali zostať v platnosti „všetky doterajšie zákony nariadenia a opatrenia … so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu”. Štvrtý paragraf zákona bol zmocnením vlády na legislatívnu činnosť, t.j. na vydávanie noriem zo silou zákona. Zákon č. 1/1939 Sl. z. bol teda akousi malou provizórnou ústavou, ktorá konštituovala „ústavné jadro” vznikajúceho štátu v podobe dvoch najvyšších orgánov zákonodarnej a výkonnej moci – snem a vládu a zároveň upravila aj ich vzájomný vzťah.

Vznik samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol výsledkom pôsobenia viacerých faktorov. Vyhláseniu samostatného štátu bezprostredne predchádzal vojenský zásah celoštátnej česko-slovenskej vlády na Slovensku (tzv. Homolov puč). Odhodlala sa k nemu v snahe zabrániť pozvoľnému rozpadu česko-slovenského štátu, ktorý by v budúcnosti mohol byť z medzinárodnoprávneho hľadiska potenciálnym problémom pri jeho obnove. Prezident Česko-Slovenskej republiky Emil Hácha v noci z 9. na 10. marca 1939 odvolal z funkcie predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa a vyhlásil mimoriadny stav. Odvolanie sa uskutočnilo bez participácie orgánov Snemu Slovenskej krajiny, ktorú požadoval ústavný zákon č. 299/1938 Zb.

Na Slovensku bola nastolená vojenská súdno-administratívna diktatúra, keď generál Bedřich Homola okamihom zverejnenia príslušnej vyhlášky prevzal celú správnu a súdnu moc na území Slovenska do svojich rúk. Internovaných bolo viac ako 200 čelných predstaviteľov verejnej správy i vládnucej strany– Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (Strany slovenskej národnej jednoty). J. Tiso prijal zosadenie bez odporu a odobral sa na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou. Za predsedu vlády Slovenskej krajiny bol najprv na niekoľko hodín menovaný Jozef Sivák, ktorý sa však v tom čase nachádzal mimo územia republiky. Vzápätí bol nahradený Karolom Sidorom, čelným predstaviteľom vládnucej strany.

Po tom, čo K. Sidor odmietol nátlak Hitlerových emisárov, aby okamžite vyhlásil osamostatnenie sa Slovenska, rozhodli sa predstavitelia nacistického Nemecka realizovať svoje zámery cez najvyššieho predstaviteľa HSĽS-SSNJ J. Tisa. Využili pritom ústavne sporný spôsob jeho odvolania z funkcie a vyhlásili, že ho naďalej považujú za predsedu slovenskej vlády. Na faru do Bánoviec nad Bebravou mu bolo doručené pozvanie A. Hitlera na priame rokovania v Berlíne. J. Tiso si následne nechal schváliť mandát na rokovanie predstaviteľmi vlády Slovenskej krajiny i vládnucej strany. 13. marca 1939 bol Berlíne protokolárne prijatý na úrovni hlavu štátu, čo malo do istej miery prejudikovať výsledky rokovaní. Po oznámení zámeru A. Hitlera definitívne likvidovať Česko-Slovensko mu boli predostreté dve možnosti – vyhlásenie samostatnosti alebo „ponechanie Slovenska svojmu osudu”, čo v podstate znamenalo rozdelenie medzi susedné štáty. Tiso odmietol nátlak A. Hitlera, aby okamžite cez rozhlas vyhlásil samostatný Slovenský štát a trval na ústavnom riešení. Telefonicky požiadal prezidenta Háchu o zvolanie Snemu Slovenskej krajiny na ďalší deň – 14. marca 1939. Snem po informačnom referáte J. Tisa o rokovaniach v Berlíne schválil vznik samostatného Slovenského štátu.