25. výročie prijatia ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR).

25. výročie prijatia ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR).

Slováci by mali byť hrdí na 25. november 1992.

Je to významný historický medzník, pri príležitosti 25. výročia prijatia ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR).  Česi, Moravania, Slezania  (dnes Česká republika) a Slováci (Slovenská republika) zostali v medziľudských vzťahoch priateľskými národmi, susednými štátmi. Je to to najlepšie čo sme si mohli želať v  túžbach  po vlastnej národnej štátnosti.  Je prirodzené, že  každý  národ chce  mať aj svoj štát a nie všetky národy sveta majú to šťastie.

Pred dvadsiatimi piatimi  rokmi sedemdesiatšesť slovenských federálnych poslancov urobilo významný historicko-politický akt, pričom vedeli, že si dobrovoľne skracujú poslanecké mandáty. Vzbudil i pozornosť sveta. Slovenskí federálni poslanci zahlasovali za zánik Česko-Slovenska.

Historici, novinári…  museli urobiť vo svojich záznamoch  a v archívoch nové zemepisné korektúry. Päťmiliónový národ Slovákov žijúci  pod Tatrami sa oddelil od Čechov, s ktorými žil  šesťdesiatdeväť  rokov v spoločnom štáte a vyhlásil samostatnosť. Slováci dosiahli štátnu  samostatnosť aj vďaka pochopeniu niektorých českých politikov. Oveľa menej  pochopenia k slovenským požiadavkám preukazoval vtedy Václav Havel, ktorý po vzore Masaryka a Beneša podporoval a oživoval tvrdý čechoslovakizmus. V záujme objektívnosti konštatujme, že čechoslovakizmus aktívne podporovali aj niektorí bývalí, ale aj súčasní slovenskí politici. Pre slovenskú samostatnosť prstom nepohli, ale do štátnych funkcií sa drzo pchali a stále pchajú.

Veľmi výrazne otázku samostatnosti Slovenska vtedy presadzovali aj rozličné inštitúcie,  Matica slovenská, Kongres slovenskej inteligencie (Kaliský, Machala, Štrelinger), Hornáčkovo – Združenie slovenskej inteligencie, slovenskí ekonómovia (Lysák), zmobilizovali sa aj novinári v Klube – Za pravdivý obraz Slovenska,  a aktívne boli i ďalšie národné organizácie a hnutia. Bol to vtedy veľmi pozitívny nátlak na politikov zdola. Pravdaže sa  vtedy aktivizovali  aj čechoslovakistické organizácie a spolky.   O budúcej existencii Čechov a Slovákov rozhodli, aj voľby v Čechách, kde suverénne vyhrala Klausova ODS a na Slovensku  Mečiarovo HZDS. Uskutočnilo sa sedem rokovaní s klausovcami, ktoré trvali aj päťdesiat hodín. V jednu chvíľu  malo vo Federálnom zhromaždení navrch spolužitie Čechov a Slovákov v rámci konfederácie, ale poslanci SNS ‒ Stanislav Pánis, Víťazoslav Moric, Kamil Haťapka, a HZDS ‒  Dušan Slobodník, Ján Cuper, Roman Hofbauer, Ábel  Kráľ, Matúš Kučera a ďalší, presadzovali iba slovenskú samostatnosť. Rozhodujúce bolo štvrté rokovanie uskutočnené 19. a 20. júna 1992. Predstavitelia ODS a HZDS sa dohodli na zániku federácie a vzniku dvoch samostatných štátov.

Nesmieme zabudnúť aj nato, čo tomu predchádzalo, keď Slováci  už 17. júla 1992 urobili rozhodujúci krok v národnej rade prijatím zákona o zvrchovanosti Slovenska. Smutným faktom  na tejto významnej udalosti  bolo, že  zákon o zvrchovanosti nepodporilo KDH.

Prijatím zvrchovanosti sa rozzvonili kostolné zvony a večer na slovenských kopcoch sa rozhoreli vatry zvrchovanosti. Slovensko opäť výrazne vykročilo na cestu k samostatnosti.

Prvého  septembra 1992 Slovensko prijalo aj novú ústavy. V Prahe sa to komplikovalo. Niektorí poslanci navrhovali, aby o zániku Česko-Slovenska rozhodlo referendum občanov v súlade s vtedajšou federálnou ústavou. Parlament sa však nevedel zhodnúť na  tejto otázke. Nasledovala emotívna parlamentná diskusia, opakované hlasovanie, dohodovacie rokovania. Napokon  ani Česko-Slovensko v roku 1918 nevzniklo po referende, zneli odpovede pre vznik novo-štátnych zriadení v strednej Európe.